Ja si myslím, že to stálo zato. Byla to jízda. Tento večer je začiatkom jej finišu. Ale iba časti, s názvom stredná škola. Hneď po nej sa totiž kupujú lístky na ďalší poznávací výlet s názvom Život. Ako si ho zariadime je len na nás, náš mladý entuziazmus a zdravý neskazený pohľad na svet nám môžu pomôcť. Stali sa z nás dospelí ľudia, nonkomfortní vo svojich názoroch, čo však nie je na škodu, lebo to je základ fungovania každej spoločnosti. Čo mňa a mojich spolužiakov na tejto ceste sprevádzalo? V prvom rade naši rodičia. Len ťažko/ak vôbec/ si bez nich môžeme predstaviť naše životy. Mnohokrát ich berieme ako samozrejmosť. Sú to ľudia, ktorí nám radia a pomáhajú na každom životnom kroku, pri každom ťažkom rozhodnutí, nečakajúc na Ďakujem alebo službičku naspäť. Pre mňa sú to ľudia, ktorí ako jedni z mála/bez rozmýšľania a váhania( po tom všetkom ešte nado mnou nezlomili palicu a ďalej ma všemožne podporujú a inšpirujú ako to v správne fungujúcej rodine má vyzerať. Naša ctená pani triedna profesorka. Vaša trpezlivosť ešte nepretiekla. To sme radi. Pôsobíte ako náš štít, keď musíte počúvať, že Martinková vyrušovala na fyzike, Kešeľ s Miterom rozbíjali lavice, Juraško bol drzý k angličtinárke. Naše vzťahy neboli vždy ružové, a možno už nechytia ten správny citový náboj, ale môžeme si povedať, že boli dokonalo profesionálne. Moji milí spolužiaci. Dobre si nás všetkých prezrite. Tomu sa hovorí gymnazisti. Naša 4ročná spolupráca sa blíži k svojmu záveru. Symbolicky to znamená, že sme vykročili do sveta dospelosti. A je úplne jedno, ktoré číslo potrebujeme do Kauflandu, a ktoré na hodiny matematiky s profesorom Novákom. Zdá sa mi malicherné robiť si ťažkú hlavu z toho, že pôjdem študovať politológiu, lebo viem, že budem nezamestnaný. Príde mi to celkom fajn, keď bez dovolenia, zoberiem otcove auto a za hodinu najazdím 150 km. Toto všetko je Mladosť. Naše chyby sa zatiaľ nazývajú výstrelkami, ale pozor čochvíľa už budeme strieľať ostrými. Viera. Viete podľa mňa ten hore, vážne existuje. A je jedno či sa volá Boh, Jahve, Alláh alebo aj Jehova. Je mi ukradnuté, či je to muž, žena, beloch alebo Morgan Freeman. Nezáleží mi na tom, či je to konkrétna osoba, alebo všeobecný poriadok sveta, rozplynutý všade navôkol. ,, Čím hlučnejší je dnešný svet, tým mlčanlivejší sa zdá Boh.´´ - povedal Gertrud von Le Fort. V dnešných časoch, a povedzme si to úprimne, mnohým z nás sa nezdajú také dobré ako by mohli byť, by sme sa k Bohu, alebo k viere, že existuje sila, ktorá dohliada nato, čo robíme a keď našu spoločnosť priveľmi nasierame, tak prídu sankcie, mali vrátiť. Ja vidím v Boha alebo božské dobro, napríklad, v tých dvoch ľuďoch, ktorí tam sedia, a o ktorých viem, že určite počúvali každú moju vetu. Alebo v tej útlej, čiernovlasej kráske, ktorú môžem nazvať Láskou, no dnes hlavne v tom, že tu pred vami stojíme MY-študenti/arbiturienti 4. E triedy, Gymnázia Pavla Horova, v Michalovciach. Každý vážny, nachvíľu tak vzácne krotký. Možno je to tými oblekmi, či šatami.
A tak zrazu som tam stál. Všetky oči na mne. Bol december, 2011, tiahlo mi na 19. Hlavu som mal plnú lásky, vyšších princípov, boja za slobodu a..120 otázkového prijímacieho testu na právo. Cítil som zadosťučinenie. Povedal som všetko, čo som chcel. A v tej chvíli, s nefalšovanou pokorou, mi na um neprišlo povedať už nič iné, okrem: ĎAKUJEME!